reklama

Pocit

Som tu už príliš dlho. Na balkóne začína byť zima, zotmelo sa. Kým dopadne ešte stále dymiaci nedopalok z cigarety na zem, som dnu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

„Čo je na večeru?" zahlásim manželke stojacej pri sporáku a spokojne si sadnem. V pozadí hučí digestor, vťahuje pary do svojich útrob. Spolu s jej siluetou vyzerá táto scéna až magicky.

„Rezne..." odpovie mi manželka, no jej hlas prejde do vzlyku.

Trošku sa otočí, aby si rukou, v ktorej drží nôž, utrela zaslzené oko. Keď som prišiel domov, nevšimol som si, že by ju niečo trápilo. Teraz predo mnou stála úplne zmorená, krájajúca mŕtveho tvora na kusy. Niečo mi prišlo vskutku zvláštne. Bežná scéna, bežný deň, ale predsa... Žeby som na niečo zabudol? Som roztržitý, priznávam, zabudol som na dáke výročie, alebo niečo iné?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Miláčik, stalo sa niečo?" vstávam s otázkou na perách.

„Nie, vôbec nič, ja len..." habkavo hľadá slová pokiaľ prídem a odtiahnem ju od sporáka k môjmu náručiu. Vždy to zabralo, vždy sa upokojila keď bola pri mne, no tentoraz neprestávala ticho vzlykať.

„Nehovor mi, že nič," začal som naliehavo „veď vidím na vlastné oči, že sa niečo deje. Zabudol som na niečo?"

Pozrela na mňa zblízka, očami po kraj naplnenými slzami a odzbrojujúcim pohľadom. Obhajoba bola márna. Nebolo mi jasné, či som vinníkom ja. Nespoznával som ju. 

„Toto nie je o tebe," hlesla a oprela sa mi o hruď. Hlavou mi prebleslo pár myšlienok, niekoľko psychologických poučiek. Neverná mi nebude, to by sa ku mne tak nemala. Čo to trepem, veď som jej vždy bezvýhradne veril, prečo mi to vôbec napadlo? Alebo mi chce niečo povedať? Nie je to o mne? Ak nie, tak sa to týka jej, tým pádom aj mňa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ako to myslíš? Čo sa potom stalo?" nalieham čím ďalej tým viac, začínam byť nepokojný. Nenávidím, keď sa trápi, nenávidím sámého seba, ak sa trápi kvôli mne. Odtiahol som svoje telo a chytil ju za plecia aby som jej dal priestor. Polotmavá kuchyňa ožiarená len neónovou trubicou nad linkou dávala tomuto obrazu nádych patetickej gréckej drámy. Moja košeľa bola mokrá od jej sĺz, rozpili sa na ňu očné tiene. Ona nevydržala môj pohľad a sadla si. Spravil som to isté. Nesadol som si k nej, ale rovno oproti, ako na výsluchu.

„Tvoja košeľa..." ukázala smerom na fľak, ktorý mi bol vonkoncom ukradnutý.

„Nezahováraj. Prosím, hovor, čo sa deje?" Už som si bol s tou otázkou trápny, no bolo to to jediné, čo ma zaujímalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Tomu by si nerozumel," zaznela jej typická odpoveď na otázky, ktoré nehodlá rozoberať. Ja som sa ale odmietol vzdať, aj za cenu, že sa pohádame.

„Tomu by si nerozumel," zaparodoval som ju trochu výsmešne, no uvedomil som si, že sa to veľmi nehodilo. Usmial som sa. „Koľkokrát som ti hovoril, že mi môžeš povedať čokoľvek, hm? Stalo sa niečo v práci?" nadhodil som skusmo, pričom som už žmolil jej ruku medzi svojimi.

„Nie, o nič také nejde. To ten pocit." Pocit? Aj pre toto som ju mal rád, nikdy pocity neskrývala, ale ak s nimi mala nejaké problémy, vždy prišla za mnou. Prečo nie tento krát?

„Pocit..." zopakoval som po nej a čakal na vysvetlenie. Sklopila zrak a vyvliekla si ruku. Je zle, pomyslel som si.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Vieš ja, ja sama neviem. Proste... Tento... byt, manželstvo, ty, toto všetko. Jednoducho to na mňa doľahlo, predtým som si to veľmi neuvedomila, šlo to tak rýchlo," vysvetľovala pre mňa pomerne mätúco.

„Chceš tým povedať, že so mnou nie si šťastná? Tu?" dopovedal som a rozpažil ruky poukazujúc na náš skromný životný priestor. Skromný, ale náš.

„Ale, nie, nie," utešovala ma „určite nie. Cítim sa byť šťastná, mala by som byť šťastná. Len ma, ako teraz, občas premkne ten desivý pocit, ani neviem, nedá sa opísať. Akoby som všetko stratila, akoby som to už nebola ja, ale... niekto iný. Bojím sa." Báť som sa začal aj ja. O ňu. Dobre som nechápal, čo presne myslí, ale očividne to brala vážne.

„Čoho sa bojíš? Veď som pri tebe, na mňa sa môžeš spoľahnúť."

„Vravela som ti, že to nejde tak ľahko vysvetliť. Ja sama tomu nerozumiem. Ja sama... Mala by som si to vyriešiť sama, v tomto mi nepomôže nikto. Rozumieš mi?"

Snažil som sa, snažil som sa porozumieť. Pochopiť, čo hovorí, bolo pre mňa ako trest. Naše krátke spolužitie je to najkrajšie, čo som prežil. A ona? Ona má ten svoj „pocit", ktorý ju, tak sa zdá, nepremkol po prvýkrát. Čo mám robiť? Odchádza mi, vidím jej to v očiach, tých pekných hlbokých očiach, ktoré sú teraz studené a plné strachu. Čoho sa bojí?

Nezmohol som sa na odpoveď k jej otázke. Nestihol som. Otočila sa a zmizla v tme. Bolo počuť buchnutie dverí, spopod ktorých sa po chvíli rozľahlo do obývačky žltkasté svetlo. Ja som zostal stáť v kuchyni, nemohúci, bez tušenia, čo mám urobiť. V spálni vzlykala moja zákonitá manželka, ktorej teraz nedokážem pomôcť, lebo ako hovorí: v tomto mi nepomôže nikto. Neónová žiarovka mi unavila oči. Zažal som luster a objavil kuchyňu v úplne inom svetle. Smutná scenéria vymizla, akoby sa nikdy neodohrala. Zostala len v mojej mysli. Vybral som z perináka vankúš a upelešil sa na gauči. Ráno je múdrejšie večera. Skúsim to s ňou zajtra.

***

Na druhý deň, rozhodnutý pookriať jej city, som sa odobral do kuchyne a začal pripravovať raňajky. Vytiahol som starostlivo odložený jahodový džem, o ktorom vie, že ho potajme maškrtím a čerstvé maslo. Kým zmäklo, navaril som čerstvý čaj, ale všetko v čo najväčšej tichosti, aby som ju nezobudil. V tomto baráku počuť skoro všetko. Z chodby som doniesol vlastnoručne vyrobený drevený rám určený k obradu nazývanému „Raňajky do postele" a pripravenú pochúťku dozdobil tekutou čokoládou. Rada ju vylizuje z taniera. Dobre to viem. Takéto niečo nerobievam často, len výnimočne, človek si aj na tú najlepšiu vec zvykne a zunuje sa mu, pokiaľ jej má príliš. Dúfam, že si to nepovedala o mne...

Po ceste do spálne vytiahnem z vázy obligátnu ružu, vložím si ju do úst a voľnou rukou otvorím dvere s popraskanou farbou.

„Miláčik..." začne znieť moja veta po miestnosti. Nemá si ju kto vypočuť. Posteľ je prázdna, dokonca ustlaná. Je na nej položený len kus papiera vytiahnutého z neďalekej tlačiarne.

Stojí na ňom:

„Neviem ako ti vysvetliť moje konanie, neviem ako ho mám vysvetliť sama sebe. Môžeš ma odsudzovať, môžeš ma zatracovať, čo len budeš chceš. Nemohla som žiť tvoj život, nemohla som byť zodpovedná aj za teba. Nehľadaj ma, prosím ťa. To je moja posledná žiadosť voči tebe. Vieš, že sa o seba dokážem postarať. Nikdy som si nemyslela, že to budem musieť riešiť takto, nikdy. Ale, stalo sa. Nechcem aby si trpel, nechcem to, ale naozaj som musela. Pochopil si správne, odišla som. Beriem zo sebou aj naše dieťa.

 Zbohom"

Slzy začali zmáčať popísaný papier. Neovládol som sa. Prečo by aj? Plačem ako malé dieťa, ako fagan, ktorému zobrali lízanku. 

Zadíval som sa do otvoreného okna. Záclonu vydul prudký prievan.

Tehotná...

 10. august 2008

Jakub Mičev

Jakub Mičev

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Neviem, či mám svetu čo povedať, no on mi toho už povedal dosť. Zoznam autorových rubrík:  Lyrika?(ne)OsobnéPseudoprózaNeprózaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu