reklama

Ťažko nevinný

Ó, Shakespeare, prečo si zabil Rómea a Júliu?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

„Do piči!"

Hovorí sa do piče, pomyslím si keď míňam alkoholom podlomeného chalana a dáku pipku v pätnásťcentimetrových štekloch.

„Choď do piči, ti hovorím. Padaj odo mňa!" osopí sa na ňu znova.

„Veď nebuď taký. Čo som ti spravila? Čo? Hej, počkaj." Kým sa ho dievčatko snažilo márne zachytiť, už ovracal blízky drevený plot.

Nočná prechádzka mestom mi vždy dokáže zdvihnúť mieru hnusu do atmosférických výšok. Kam sa pozrieš, samé milé prípady pre psychiatra. Zo ženami je to očividne tak, si milý= si príliš milý, si drsný= si príliš drsný, si nič= si nič. Nechápem ako to takýmto chujom vždycky prejde.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zakotvil som v typickom nočnom podniku s kopou ľudí, chľastu a ostrých blikavých svetielok, ktoré vám z mozgu vyplavia posledný zvyšok zdravého uvažovania. V rohu sedela partia čudných týpkov, no nevyzeralo, že by robili problémy. Zastavil som sa pri bare, vo veľkom štýle kývol na čašníka a ukázal mu na ponuke za ním veľký gin. Rázne som potiahol barovú stoličku a pocítil na sebe pohľad aspoň piatich párov očí. Čakali. Kam sa vyberiem a čo spravím.

Po chvíľke, keď sa mi podarilo úspešne splynúť s etanolom, LSD, a ktoviečím ešte napáchnutou masou, vydal som sa k svojmu cieľu. Plavovláska, krátke šaty, zvodné boky, medzi prstami cigareta. Na opis mi to stačilo. Nehľadal som nič viac, nič menej. Som sviňa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Prepáčte slečna," klepol som po pleci potenciálnej obeti „hádam vás nebudem otravovať pre mňa zásadnou otázkou: Ako môže tak krásna žena, ako vy, fajčiť?" Na moju otázku neodpovedala, to nebol ani jej účel. Spytovačne sa zahľadela na dymiacu cigaretu.

„Mohol by som sa dozvedieť vaše meno?" dopovedal som na konci s miernym pátosom, trochu nabádajúcim pohľadom a pohárom nedopitého ginu v ruke.

„Daniela," ozvalo sa po hodnej pauze.

„Volám sa Jakub," nadvihol som ruku, aby mi podala tú svoju „je mi veľkým potešením," a celý tento cirkus som zakončil letmým dotykom mojich pier na jej ruke.

Pri vychádzaní z baru, som mal vo vrecku zastrčené číslo mobilného telefónu a z úst si stieral červený rúž. Nehodlal som však nikam volať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

***

Druhý bar ponúkal mierne odlišné osadenstvo. Feťákov vystriedali distingvovaní huliči a barové tanečnice zase etno žienky. Alkoholu bolo aj tak všade dosť.

Sadol som si za malý okrúhly stolík v rohu miestnosti tak, aby mal na mňa každý z prítomných dobrý výhľad a položil som naň čerstvo kúpený absint. Piť ho nebudem.

Hoci nevyzerám zase nejako výnimočne, pokukovalo po mne pár dievčat. Keby som mal prístroj kalkulujúci náhodu, bolo by som to ľahšie. Takto mi pomohlo staré dobré Enten-tíky.

Rozhodnutie padlo na drobnejšiu tmavovlásku, ktorú som odpredu ešte ani nevidel.

Dokráčal som k nej, jej spoločnosť, dve kamarátky, si ma už všimli. Na ich nabádanie sa otočila, no to som už kľačal pri jej nohách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Prosím vás," ozval som sa potichu, no tak aby ma počula „smiem vedieť, ako sa voláte? Neodchádzal by som odtiaľto z ľahkým srdcom, keby som sa na to nespýtal." Netuším prečo to vôbec fungovalo, znie to stupídne.

Prekvapene na mňa hľadiac, len tak pomedzi zuby, vcelku bojazlivo precedila: „Silvia..." Tichučko, akoby sa jej zdal sen.

Nasledoval bežný rozhovor, zaujatie predpripravenou vymyslenou historkou.

„Nemáte pero?" spýtala sa ma za pár minút, keď ju kamošky, plné závisti, ťahali preč.

„Je mi ľúto, nemám," zatváril som sa sklamane, hoci pero nosím skoro vždy. Bol to ťah. Chcel som vidieť tú úpornú snahu, len kvôli jej číslu adresovanému mne. 

„Počkajte chvíľku..." zatiahla a spacifikovala blízko stojaceho čašníka. Hneď potom, čo mi vložila do rúk kúsok papiera a vtisla na líce ľahučký bozk, odtiahli ju z môjho dosahu jej kamarátky.

„Ďalšia," hlesol som si pre seba a strčil papierik do vrecka čiernych riflí.

***

V momente, keď som sa prechádzal po skoro vyprázdnenej ulici a na obzore sa črtali prvé lúče ranného slnka, rozhodol som sa vrátiť k sebe do bytu. K nám do bytu.

Ručne popísané papieriky sa šuchotajúc odobrali do kontajnera.

Pri vchode som zaštrngotal zväzkom kľúčov v snahe nájsť ten správny. Dvere, pomaly vpúšťajúc unavené svetlo do tmavej obývačky, som sa snažil otvoriť čo najtichšie, aby som ju nezobudil. Nebolo treba. Nespala, jej plač sa nedal nepočuť.

Nehlučne som vkĺzol do svojej izby a vyzliekol si tričko. Moju spolubývajúcu očividne poslal do riti ďalší debil, rovnaký ako ja. Sám som jej nahovoril, že som gay, bolo to tak pre ňu lepšie.

V kúpeľni som si zavrel dvere a zapálil svetlo. Nemienil som teraz ísť za ňou a počúvať, ako ju okašľal ten a ten a ako za to zase môže ona, lebo on bol taký fajn a... A viem si predstaviť, že by som sa vôbec nevyspal. Namiesto toho som si pekne umyl zuby.

Moja tvár v zrkadle, však pre mňa nebola uspokojivá. Zahľadel som sa do svojich zelených očí. Zblízka, veľmi zblízka a položil si jednu otázku: Kedy som vlastne takto umrel?

Jakub Mičev

Jakub Mičev

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Neviem, či mám svetu čo povedať, no on mi toho už povedal dosť. Zoznam autorových rubrík:  Lyrika?(ne)OsobnéPseudoprózaNeprózaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu