Na stanici nie je v skutku veľa ľudí. K pocitu zapadnutosti prispievajú chumáče trávy vyrastajúce pomedzi koľaje a betón, polorozbitá búdka na predaj lístkov a niekoľko ošuntelých lavičiek. Peróny sa na niekoľkých miestach drvia na jemný štrk, ktorý ticho chrapoce pod nohami zamestnanca železníc. Vyholená hlava, staré čierne tričko zakasané do oranžových nohavíc a odreté pracovné topánky. Mechanický hlas mu čochvíľa niečo hlási z vysielačky pripnutej na boku. Pľujúc kašle a pripaľuje si cigaretu. Druhú za posledných päť minút, čo sem prišiel. Pripomína mi nervózneho nemeckého oficiera dozorujúceho v nejakom koncentračnom tábore. Znova si odpľul, jeho kašeľ naberá strašnú intenzitu. Čaká na vlak.
Neďaleko mňa sedí na lavičke mladý pár. Je to len domnienka, na pár veľmi nevyzerajú. Sedia hlboko opretý chrbtami o tvrdú drevenú pričňu a mlčky sledujú západ slnka. Mraky, snažiace sa pred ním ujsť, oranžovejú. Odrážajú sa v slnečných okuliaroch, pre ktoré dievčaťu nevidím do tváre. Dlhé hnedé vlasy padajú až na jej plecia odhalené tričkom. Milé užšie pery majú neutrálny výraz. Nevyzerá šťastne. Rozhodne nie. Chalan od nej sedí pomerne ďaleko hoci lavička nie je zase taká veľká. Vidím ako pomaly otvárajú ústa, no nepočujem o čom sa rozprávajú. Som príliš ďaleko. Odložil som rozčítanú knihu a snažím sa domyslieť si. Naozaj sa k sebe nemajú. Rozchod? Alebo následky nejakej banálnej škriepky?
Chalan sa trochu vzoprie na rozheganom starom sedátku, no dievča sa ani nepohne. Myslím, že keby šlo o hádku, zareaguje. On k nej načiahol ruku a jemne sa jej dotkol. Až príliš jemne, povedal by som, ja sám by som bol asi náruživejší, hoci neviem v akej sú situácii. Ona sa otočila smerom k nemu, no jeho dotyk opätovala len odrazom jeho tváre zo svojich slnečných okuliarov. Chalan sa zas oprel o lavičku a rezignovane natiahol nohy dopredu.
Miesta ako je toto sú väčšinou útočiskom pre ľudí, ktorý chcú niečo zažiť alebo niečo ozvláštniť, no zriedkavo aj pre tých, ktorý niečo hľadajú. Nie som znalec ľudských duší, ale myslím, že oni dvaja to nenašli. Teda aspoň ona nie. I keď, aj ten chlapec vyzerá dosť zmierene zo situáciou.
Prišiel vlak, vystúpilo niekoľko ľudí. Pár podnapitých výrastkov, ktorý sa idú doraziť na blízky kopec, postaršia dedinčanka s košíčkom a mladý pár, idúci ruka v ruke, alebo skôr bok k boku. Idú bez slov, len na seba hľadia z bezprostrednej blízkosti. Toto sú presne tí, čo sem prišli niečo zažiť. Smerom k vlaku kráča len mladý pár, s ktorým som aspoň podvedome zdieľal ich rozhovor. Chlapec má na chrbte vak, mám pocit, že odchádza iba on. Pred otvorenými dverami vlaku sa otočia a zastavia. Chvíľu pomykovu, strnutia, nahradí objatie. Nie je dlhé, ani vrúcne. Lúčia sa narýchlo, výpravca už máva plackou na rušňovodiča. Dievča sa stočilo a vykročilo preč. Chalan nasadol do vlaku, nezavrel však dvere. Pozerá cez ne ako odchádza. Vidno na ňom, že dúfa, že sa otočí. Aspoň ja som si to domyslel. Ona zatiaľ ráznym krokom mizne za rozpadnutou búdkou. On zatvorí dvere, nájde si vo vlaku miesto a hodí batoh na sedadlo oproti. Vytiahne si knihu, no hlava mu padne do roztvorených dlaní. Ktovie nad čím rozmýšľa. A ktovie nad čím rozmýšľa ona.
V mojej zloženej knihe som stačil prstom prepotiť niekoľko stránok. Kým vlak odchádza, utieram si tlačiarenskú čerň do nohavíc. Urobím si na lavičke pohodlie zatiaľ čo namosúrený tuberák s posledným pľuvancom odhadzuje cigaretu. Predtým než začnem čítať ma ale napadne na čo tu vlastne čakám ja. Na vlak, odpoviem si rázne. Nanešťastie mi ešte nedošlo, že ja som ten svoj už zmeškal. 26. júl 2008